pozrela som sa trošku do seba a prišla som na to, prečo sa dejú veci, ktoré nechcem..

Z púčika sa vyvinul ďalší púčik a ja čakám, čo sa zo mňa nakoniec skutočne rozvinie.. aký kvet mám v duši.. kolko tej písanej lásky som schopná dať.. čo všetko chcem povedať, čo všetko zvládnem, čo je mojou obetou.. prišla som na to, že pomáhať, rozdávať a vedieť, že to SKUTOČNE pomáha.. písať básne a chodiť po večeroch pešo domov z tmavých dedín, počúvať sovy, iba prosto sedieť (ale nie hocikde), utopiť sa v hudbe a v nej prežívať všetky stránky seba samej, zapalovať sviečky s pokojom duši a hlavne VĎAČNOSŤ, obrovská sila vďačnosti, ktorá doháňa k slzám a pocitu, že tak silný cit presahuje moje telo a ide ma roztrhať.. teda prišla som na to, že to je vlastne život.. prežívať „obyčajné“ veci s .. s istou silou, ktorá ťa donúti objať blízkeho, po ktorej máš pocit, že prečo robím všetko ostatné, keď práve toto ma napĺňa? Prečo čítam bezduché knihy o harrym potterovi, keď túžim tvoriť, dať svetu, kamarátovi, hocikomu čokolvek, úsmev, lásku..

Tolko mám toho teraz na srdci, práve keď pri mne nik nie je.. a keď je.. tak je moje srdce prázdne.. túžim sa vyžalovať zo svojich chýb, akoby ma to malo očistiť.. túžim sa ospravedlniť všetkým kvetinám, ktoré som nechala zvädnúť, zvieratám, pre ktoré som mala tooolko lásky.. luďom, ktorých milujem a predsa im ubližujem.. iba preto, aby nevideli aká som úbohá sa obalujem..

Niečo sa deje, je to krásne, stretajú sa duše celej Zeme, aby tu bolo bytelne pre všetkých.. viem, že mám tiež v sebe nejaký ten krásny potenciál.. každý má.. už som mohla tolko lepších krokov spraviť.. a nespravila som.. bojím sa zapojiť do toho krásneho diania, bojím sa, že sa v ňom stratím.. potrebujem sa cítiť potrebná.. ale zatial mám pocit, že iba využívam.. akoby som bola automat, ktorý po vhodení mince nič nevypluje.. prosím, neinvestujte do mňa, necítim sa na nič.. cítim sa na útek pred všetkými.. potrebujem si dokázať, že vôbec niečo dokážem.. práve preto je krásna samota.. krajina, slnko, hmla, dážď, večer.. ja a čistá krása, ktorá nič nedokazuje, iba je, okamihy tak prirodzené, nesimulované, čosi zašuchoce v kríku a tri plaché srnky sa črtajú v hmle.. večer v sene.. chvíla v slnečnom svite, ktorá donúti k modlitbe.. a niekedy sú to chvíle, ktoré by mohli byť krásnymi.. ale treba ísť tam a tam a hentam, potok síce krásne tečie, ale niet času sa pristaviť a zavisnúť.. chcela som tým povedať, že pri strete s krásou, ktorá nič nedokazuje, nemám potrebu dokazovať ani ja, nejde o súťaž - kto sa vie radovať viac? Kto toho prežil viac? Kto má hlbšie korene?.. príroda cíti moju radosť, moje nevypovedané slová, aj moju prázdnotu a túžbu po útočisku, skrýši.. ale človek.. ten sa dá lahko oklamať..

Mám ešte vela slov, ale už by boli zbytočné, boli by o tom, čo sa slovami povedať nedá.. a ten, kto sa v nejaký radostný deň poddá duši milovaného kúska krajiny, to pochopí sám..

Nebuďte prosím takí hlúpi, ako ja, nedajte sa zastrašiť svojim strachom a vratkými istotami..